I would drive on to the end with you
A liquor store or two keeps the gas tank full
And I feel like there's nothing left to do
But prove myself to you and we'll keep it running
A liquor store or two keeps the gas tank full
And I feel like there's nothing left to do
But prove myself to you and we'll keep it running
Škripot bŕzd Frankieho vyrušil z pokojného pozerania jeho obľúbeného seriálu. Dúfal, že Gerard sa aspoň raz v živote niekde zdrží a nepríde na čas. Túžil vidieť koniec tejto časti. Všetky ostatné totiž videl už niekoľko krát. Len táto mu stále unikala. Jeho prosby však neboli vypočuté a po hlasnom trúbení klaksóna musel chtiac-nechtiac vypnúť televíziu. Pomalým uvoľnením krokom zamieril ku hlavnému vchodu svojho domu. Nechcel, aby Gerard videl všetky emócie, ktoré sa mu preháňali mysľou ako tornádo. Strach, bolesť, agónia, patetickosť. Hnev. Chcel si len užiť tento deň. Už dávno s Gerardom nikde neboli. Sami. Ako kamaráti, dodal Frankie po chvíli. S hlbokým nádychom si do vreciek džínsov strčil svoju peňaženku a kľúče a vyšiel do teplého slnečného dňa.
"Ahoj," pozdravil ho Gerard, ako náhle vyšiel z bránky svojho domu. Odrazu si už nebol taký istý svojim bláznivým nápadom. Prečo ho vlastne zavolal? Prečo zorganizoval tento výlet do neznáma? V hĺbke duše to vedel. Ale nechcel si to priznať. Nemohol. Mal Elizu. Mal záväzky.
"Čau," odvetil Frankie, uhýbajúc pohľadom. Rýchlo si na oči nasadil slnečné okuliare a sadol si do Gerardovho auta na miesto vodiča. Nasledovalo trápne napäté ticho. Ani jeden nevedel, čo má hovoriť. Všetko bolo inak. A ich oboch to ubíjalo.
Napokon ticho predsa len Frank prerušil. "Ehm.. Kam vlastne ideme?"
Gerard na sekundu zaváhal. Akoby sa bál, žeby jeho odpoveď mohla ešte prehĺbiť priepasť medzi nimi. "Niekam ďaleko. Vezmem ťa niekam ďaleko."
Frankie nemohol zabrániť tomu, aby sa mu líca nezafarbili červenou farbou. Bol v rozpakoch. Ešte veľmi dobre si pamätal na tie slová. Na svoje slová. Na to, ako v jeden večer po oslave na Mikeyho počesť prosil Gerarda, aby ho vzal niekam ďaleko. Nečakal, že by mu Gee jeho prianie skutočne splnil. "Uhm.. Vďaka, Gee."
Gee... Gee... Gerardovi odrazu akoby hučalo v ušiach. Neustále dokola. Počul Frankieho oslovenie, ktoré ho zahrialo pri srdci. Miloval, keď ho Frank volal Gee. A nemohol uveriť tomu, že aj cez to všetko...
"Myslím, že budeme musieť zastaviť na benzínke," zamrmlal Frankie pobavene, pri pohľade na svietiacu kontrolku na palubnej doske Gerardovho Nissanu.
Gerard nechápavo zavrtel hlavou. "To nie je možné. Tankoval som benzín tesne pred tým, ako som po teba prišiel." So zlým tušením zastal na kraji cesty a rýchlo vystúpil. Kľakol si na kolená, špiniac svoje nové rifle a zohol sa, skúmajúc spodok svojho auta. "Ach, kurva," zavrčal po chvíli. Benzínova hadička praskla. A na chodník z nej vytekal benzín. Bleskovou rýchlosťou sa natiahol ku kľúčom, zastrčeným v aute. "Vypadne z tade, Frank! Rýchlo!"
Frankie sa chvíľu nechápavo zasekol s pohľadom zabodnutým do Gerardovej tváre skrivenej panikou. Nedokázal sa hýbať. Odrazu, akoby mu nohy zdrevnateli a zadok prirástol k sedadlu. Gee však na nič nečakal. Obehol auto k dverám spolujazdca a s námahou odtiaľ vytiahol svojho najlepšieho priateľa. Stihli spraviť len niekoľko krokov smerom od auta, keď sa odrazu spoza nich ozval obrovský výbuch a ich tlaková vlna odhodila o pár metrov ďalej.
Frank sa s hrôzou v očiach pozrel na Gerarda, rovnako vyvedeného z miery. Obom bolo jasné, že stačila chvíľa a mohli byť mŕtvi. Obaja.
"Takže ešte raz, zopakujme si to," začal policajt už snáď po stý krát.
"Už dosť, sakra! Čo vám mám ešte povedať? Viete už všetko! Opakoval som vám to už niekoľko krát!" vybuchol Gerard zničene. Bol unavený a vystrašený. Bolo také ťažké pochopiť to?
"Technici zistili, že hadička nebola prasknutá ale rozrezaná. Je vo vašom záujme, aby-"
"Bola to náhoda, jasné? Zrejme som si nevšimol nejaký obrubník alebo... Nikto ma nechce zabiť," namietol Gerard prudko. Zhlboka si povzdychol a znova zazíval. "Chcem len ísť do hotela a vyspať sa. Nič viac."
"Poisťovňa vám ale nemôže nahradiť škodu, pretože-"
"Kašlem na poisťovňu. Kašlem na auto. Chcem len pokoj!"
"Dobre teda." Policajt si zastrčil za opasok blok, do ktorého čosi počas celého výsluchu čmáral. Zdvorilo k Gerardovi natiahol ruku a na pozdrav si s ním potriasol. "Dovidenia, pán Way."
"Zbohom."
Gerard prižmúrenými očami hľadel okolo seba a hľadal izbu číslo 114. S Frankom ešte neboli tak ďaleko od domova, ako si obaja predstavovali, ale ani jeden z nich netúžil po tom, vrátiť sa späť skôr ako je nutné. A preto si vyhliadli malý hotel blízko miesta, kde sa stala tá katastrofa a vzali si dve útulné izby na prízemí. Okolie hotela bolo pokojné a ani jeho vnútro neprekypovalo životom. Okrem nich tam bolo len niekoľko málo zamilovaných párov.
Keď konečne našiel izbu, ku ktorej mal kľúč, potichu vošiel dovnútra. Vedel, že Frankie tam na neho čaká. Bol si však istý, že za ten čas už zaspal. Bolo už totiž niečo po pol desiatej. A obaja dnes prežili namáhavý deň. Mýlil sa. V okamihu, ako vošiel dnu, sa z obývačky vystrčila Frankieho strapatá hlava.
"Ahoj," zamrmlal Frankie nesmelo.
"Ahoj," odpovedal Gerard jemne, s tichým unaveným povzdychom. Prešiel popri Frankovi do obývačky a zničene sa hodil do kresla pri televízii. Bola zapnutá na akomsi detskom programe. Frankie býval vždy trochu detinský. "Ako sa máš?"
"Lepšie. A čo ty?" Na Frankovej tvári sa javilo ešte stále trochu zdesenia a šoku. Bol tak blízko smrti. Po prvý krát v živote pocítil strach o svoj život. Nikdy nepremýšľal nad tým, aké je to zomrieť. Vždy myslel, že má pred sebou ešte dlhý život. Mladí ľudia si často namýšľajú, že sú nesmrteľní.
"Musel som stále opakovať, čo sa dialo. Každú podrobnosť ten policajt rozoberal do nekonečna. Ja... začínam mať pocit, že to všetko sa dialo mimo mňa. Že to bol len nejaký film, ktorý som videl z boku a..." Odmlčal sa. Nevedel vysvetliť, ako sa cíti. Nedokázal popísať svoje pocity.
Frankie po chvíli váhania k nemu prešiel a kľakol si pred jeho kreslo. Natiahol k nemu ruky a skryl ho vo svojom náručí. Odrazu, akoby zmizli všetky zlé veci, ktoré sa im v posledných dňoch diali. Akoby zmizla celá tá hlúposť s Elizou. Akoby neexistovala nijaká priepasť. Nijaký hnev a bolesť. Nijaká vina. Len oni dvaja.
Ich pohľady sa na chvíľu stretli. V miestnosti panovalo ticho. Až kým sa ho Frank trasúcim hlasom nerozhodol prerušiť. "Ď-ďakujem, Gee. Keby nebolo teba... asi by som už nežil."
"Nehovor tak!" zarazil ho Gerard prísne. "Nemysli na to. Prosím... Ja len, je mi ľúto, že som ti nakoniec nesplnil tvoje prianie."
"Prianie?" Frankie nechápavo nakrčil obočie. V hlave mal prázdno. Topil sa v Gerardovom čokoládovom pohľade a nemyslel na nič iné, len na to hrejivé teplo, ktoré v tej chvíli cítil.
"Ísť niekam ďaleko," šepol Gerard, snažiac sa nenarušiť tú magickú atmosféru okolo nich.
Frank rýchlo pokrútil hlavou. "To je hlúposť, Gee. Snažil si sa a to mi stačí."
Gerard nasucho preglgol. Pohľad Frankových očí začínal byť skutočne na nevydržanie. "Mne to ale nestačí," zachrapčal zúfalo a s tichým výdychom spojil svoje pery s tými Frankovými.
Konečne, pomysleli si obaja takmer súčasne.
But this time, I mean it
I'll let you know just how much you mean to me
As snow falls on desert sky
Until the end of everything
I'm trying, I'm trying
To let you know how much you mean
As days fade, and nights grow
And we go cold
"Je mi to jasné." Frank probodl Gerarda zuřivým pohledem, ten ale očima neuhnul.
Stáli před Frankovým domem a Gerard se chystal jít domů - za Elizou.
"Franku," řekl Gerard důrazně, a to bylo na Franka moc. Neovladatelně se rozplakal. Nenáviděl, když mu Gee neříkal Frankie. Nenáviděl Geeho.
Ale Gerard se jeho pláčem tentokrát nenechal obměkčit. "Už se to nesmí opakovat, to je ti doufám jasné." Frank už to nechtěl poslouchat. Otočil se a rozběhl se do domu. Zabouchl dveře, svalil se na první věc, která mu stála v cestě, a neovladatelně se rozplakal.
Gerard to moc dobře věděl, i když to nemohl slyšet. Co mohl dělat? Mohl tam za ním jít a utěšit ho, mohl mu říct, že to bude okay. Ale to přece nešlo! Ono to totiž už NIKDY nebude okay. Věděl to Gerard, a věděl to i Frankie. Celou cestu domů byl Gerard jako tělo bez duše. Šel znovu snášet Eliziné kecy, její starostlivost, obtěžování a snad i lásku. Šel za svojí povinností, a svou lásku nechával za sebou.
Until the end, until this pool of blood
Until this, I mean this, I mean this
Until the end of...
Until this, I mean this, I mean this
Until the end of...
"Gerard! Neseď tam a poď mi pomôcť. Čo nevidíš, že to sama nezvládam?" Elizin prenikavý hlas ho vyrušil z ľahkého spánku. Ležal pod mohutným slnečníkom, uprostred rozhorúčavenej pláže. Chorvátsko. Elizin výber dovolenky. A on nič nenamietal. Potreboval sa na chvíľu dostať preč z toho prekliateho New Jersey. Vypnúť. Oddýchnuť si. Už to totiž prestával zvládať. Takto to bolo lepšie...alebo nie?
Vyčerpane si pretrel oči a pomaly sa posadil na svojom uteráku tak, aby videl na svoju manželku. A dieťa. Eliza sa jednou rukou natierala opaľovacím krémom a druhou držala drobunké dievčatko tak, aby sa nedotklo horúcich zrniek piesku. Dievčatko... áno, mal dcéru.
"Gerard!" zakričala na neho Eliza znova. "Čo sa to s tebou v poslednom čase deje? Vôbec ma nevnímaš!" Prehodila si svoje dieťa do druhej ruky, pokúšajúc sa natrieť si druhú nohu.
Gerard sa s tichým povzdychom postavil a prešiel tých zopár krokov smerom k nim. "Nemala by ešte byť na slnku, Eliza. Doktor vravel-"
"Má už sedem mesiacov. Neexistuje žiaden dôvod, prečo by nemohla chodiť na slnko. Je natretá."
Pokrútil hlavou. Nemalo zmysel sa s ňou hádať. Nie kvôli takej hlúposti. Nežne si vzal svoju dcéru na ruky a odniesol si ju na svoje miesto pod slnečník. "Tak čo, moja? Páči sa ti tu?" zašepkal smerom k nej. S úsmevom na perách pozoroval jej grimasu na malinkej tvári. Chytil ju za drobnú ručičku a nežne ju na ňu pobozkal. Och, bože. Bola tak nádherná! Tak malá a tak bezbranná. Nevinná. Krásna. Gerard ju miloval z celého svojho srdca. Aj keď bola dôvodom, prečo stratil svoju jedinú lásku.
Frankie... Áno, to on bol dôvodom, prečo Gee privítal zmenu prostredia. Už to v Amerike nemohol vydržať. Bol pri ňom tak blízko! Tak strašne blízko. Kedykoľvek k nemu mohol natiahnuť ruku a dotknúť sa ho. A predsa bol tak ďaleko. Musel byť. Medzi ním a Frankiem totiž stála Eliza. A teraz už aj malá.
Prešiel už snáď rok odvtedy, čo s Frankiem bol naposledy. Naposledy ako milenec. Prvé týždne po tej hlúpej hádke boli priam príšerné. Vzťahy v kapele vďaka nim značne ochladli. Nikto sa nepýtal, čo sa stalo. Stačilo im oznámenie o Gerardovom zasnúbení. A všetci to pochopili. Bolo koniec všetkým posedávaním v baroch pred skúškami. Koniec úprimných rozhovorov o tom, ako ide život. Koniec hlúpym žartom a podpichovaniu. A Geemu to tak veľmi chýbalo! Z hrania sa stala rutina. Stereotyp. Nuda. No nikto z nich nemal tú moc to zmeniť.
Po pár mesiacoch prišiel obrat. Frank sa začal tváriť, že sa nič nestalo. Akoby posledné dva roky zo svojho života úplne vymazal. Gerard už nemohol vidieť jeho červené oči od plaču. Ani čierne kruhy pod očami od nedostatku spánku. Preniesol sa cez to. Dokázal to, čo Gerard nie. Zabudnúť. Alebo sa tak aspoň tváriť.
"Gerard! Natri mi chrbát!" To nebola otázka. A Gerard teda nemal šancu na odpoveď. Len s unaveným povzdychom položil svoje dieťa na deku vedľa seba a vzal si od Elizi ponúkaný krém. Na tvári vyčaroval falošný úsmev.
Ničilo ho to. Vo svojom vnútri pomaly zomieral. A nemohol tomu zabrániť. Bolo toho tak veľa na neho! Jeho city k Frankiemu... nedokázal na neho zabudnúť. Miloval ho. Miloval každú jednu spomienku na jeho dotyky. Na jeho úsmev. Na slová, ktoré mu šepkal. Na vyznania lásky. Miloval Frankieho! A vedel, že to nikto nikdy nedokáže zmeniť. A Eliza už vôbec nie.
Na druhej strane vedel, že musí hrať ďalej. Že to musí vydržať. Tú pretvárku. Až do konca. Until the end of...







