All we are, all we are
Is bullets I mean this
Is bullets I mean this
Od hádky s Frankiem uplynuly bezmála dva měsíce. Gerarda v poslední době často bolela hlava a chodíval jako bez duše. Domů se vracel s obrovskými kruhy pod očima a skoro nemluvil. Nejevil zájem o okolí, dokonce ani o svojí dcerku. Elize dělal starosti.
Gerard přišel domů a vyčerpaně si sedl za stůl. Usnul, jakmile si položil hlavu na ubrus. Probudil ho Elizin hlas. "Gerarde?" Možná se mu to jen zdálo, ale v jejím hlase slyšel něco nového. Opravdovou starost?
Upřel na ní svůj pohled a v jejích očích uviděl... strach? Šok? Zděšení?
Chytla ho za bradu a prohlížela si jeho tvář. "Gee... vypadáš hrozně." Stoupla si k jeho židli a vzala ho do náruče. Políbila ho do vlasů. "Musíš jít k doktorovi."
Viděla, jak Gerardovi stekla po tváři slza.
"Ano, je to nádor. Na hlavě. Bohužel je na tak špatném místě a takového rozsahu, že se nedá operovat."
"Kolik mu zbývá času?"
"Nejdéle tři měsíce. Pokud bude okamžitě zahájena léčba, můžeme mu jeho čas prodloužit o další dva až tři měsíce."
"A naděje na uzdravení?"
"Menší než jedno procento."
Dva lékaři se po krátké poradě vrátili k Elize a Gerardovi.
"Co se stalo?"
Gerard seděl v čekárně bezmála tři hodiny. Za tu dobu usnul. Probudila ho Eliza, když se vrátila z ordinace. "Gee... musíš jít za doktorem."
A tak šel. Zmateně a nejistě. Dál už si nic nepamatoval. Prožil šok, který mu ochromil mozek. Celý jeho fyzický svět se otřásl, a Gerard nemohl dát dopořádku ten duševní. Prožil si několik minut naprostého ochromení, nevěřícího zoufalství a bolesti. Pár minut, kdy prudce dýchal a ruku si přiložil na srdce, aby se přesvědčil, že ještě bije. Pár minut neuvěřitelnosti, kdy si uvědomil, že jeho pud sebezáchovy byl násilně potlačen. Pár minut, ve kterých si uvědomil, že žije. Kdy si uvědomil, že zemřít nechce.
O týden později seděl v křesle a znovu prožíval ty minuty, které prožil za posledních sedm dní nejméně desetkrát. Vracely se jako noční můra. Eliza se musela starat o malou. Chtěla, aby šel Gerard na léčení, ale on si to nepřál. Nepřál si zemřít v nemocnici. Věděl, kde chce zemřít. Věděl, kde a s kým.
As lead rains, will pass on through our phantoms
Forever, forever
Like scarecrows that fuel this flame we're burning
Forever, and ever
Know how much I want to show you you're the only one
Like a bed of roses there's a dozen reasons in this gun
Forever, forever
Like scarecrows that fuel this flame we're burning
Forever, and ever
Know how much I want to show you you're the only one
Like a bed of roses there's a dozen reasons in this gun
Frankie unavene rozlepil oči, obzerajúc sa okolo seba. Toto nebola jeho izba. A rozhodne nie ani jeho posteľ. Zmätene sa posadil a srdce sa mu na sekundu zastavilo, keď vedľa seba zbadal spiacu Katie. Spiacu nahú Kattie. Čo som to zas sakra vyviedol? Hlava sa mu šla od bolesti rozskočiť. Večer boli s Katie opäť v bare. V tom istom, v ktorom sa po prvý krát stretli. A Frankie pil. Veľmi veľa pil. Mohlo za to snáď to šokujúce zistenie, ktoré ho dohnalo deň predtým. To, pred ktorým tak dlho a namáhavo utekal. Skrýval sa pred ním. Uzavieral svoje srdce a myseľ. Neúspešne. V nestráženej chvíli ho chytilo a on zbadal tú hrozivú pravdu. Nikdy Gerarda vo svojom srdci nezabije. Nedokáže to. Bude tam mať svoje čestné miesto navždy. Až do konca. A nič to nedokáže zmeniť. O to menej Katie.
A to bol dôvod, prečo tak veľa pil. Katie na neho totiž naliehala. Čakala istotu. Čakala lásku. Čakala, kedy jej Frankie otvorí svoje srdce tak, ako ho otvorila ona jemu. Čakala márne.. Ale alkohol bol pre nich oboch spasením. Jej dodal istotu a jemu... jeho ovládol.
Frankie vstal z postele a náhlivo si začal obliekať svoje veci, pohádzané po zemi. Potreboval z tej izby vypadnúť. Utriediť si myšlienky. Zmieriť sa s tým. S tým, že odteraz bude musieť klamať. Pretvarovať sa. Rovnako ako Gerard pri Elize. Ach, prečo sakra na neho stále myslím?! Pomyslel si nahnevane sám na seba a potriasol hlavou, aby z nej vyhnal všetky dotieravé myšlienky.
Rýchlo si kľakol na kolená a hľadal na zemi svoj posledný kúsok oblečenia. Džínsy. Kde len mohli...? Nevyslovená otázka bola o pár sekúnd zodpovedaná. Frankie totiž za sebou započul tiché vibrácie svojho mobilu. Mobilu, ktorý mal v rifliach. Rýchlo sa k nim natiahol a spolu s nimi vybehol z Katienej izby. Nechcel ju zobudiť. Priveľmi sa bál toho, čo bude nasledovať po jej prebudení.
Stojac na chodbe sa konečne pozrel na displej svojho telefónu. A po dlhom čase na ňom znova uvidel to meno. To hlúpe prekliate, toľko nenávidené aj milované, meno. Gerard s tým hlúpym srdiečkom. Prečo ho ešte nevymazal? Nahnevane prijal prichádzajúci hovor. "Povedal som ti, aby si mi už nevolal! Čo to nechápeš?!" Prečo to Gerard robil všetko takým ťažkým? Prečo to jednoducho nemohol prijať tak, ako to bolo a vykašľať sa na to? Prečo bol tak zasrane hlúpy?
"Frank-"
"Už ma nebaví ti to stále dokola opakovať. Ja nemám záujem, jasné?"
"Ale-"
"Prestaň zo seba robiť hlupáka! Nič iné totiž týmito hovormi nedosiahneš, len že si o tebe-"
"Ja len-"
"A neprerušuj ma, keď hovorím!" Všetok smútok a sebazapieranie sa dralo na povrch a Frankie si potreboval na niekom uľaviť. Zvaliť všetku vinu na neho, aby sa on sám mohol cítiť úplne čistý.
"Frankie!" Gerardov hlas znel takmer hystericky. Tak, ako ho ešte Frankie nikdy nepočul. Možno preto ostal naozaj ticho. "Umieram, Frankie. Mám sotva tri mesiace." Gerardovi sa zlomil hlas. Do očí mu vhŕkli slzy a on sa ich konečne nesnažil potlačiť. Rozplakal sa. Z číreho zúfalstva a hnevu.
"Č-čože?" Frank bezvládne skĺzol na zem. Ruka, v ktorej držal mobil sa mu nekontrolovateľne roztriasla a jeho srdce prestalo biť. Prestalo mať dôvod biť.
"Našli mi nádor na mozgu. Zomriem. Skôr či neskôr. A ja..." Gerard sa na chvíľu odmlčal, hľadajúc odvahu a silu na pokračovanie. "... Potrebujem ťa pri sebe, Frankie. Vezmi ma niekam ďaleko. Prosím."
Frank bol v šoku. Nedokázal si to pripustiť. Nemohol uveriť tomu, že jeho jediná láska, jeho najlepší priateľ, časť jeho života, zomrie. A že je to tak veľmi nezvratné! Že je to vec, ktorú nemožno obkecať. Nie je to ako päťka z odpovede v škole alebo šikana alebo rozvod rodičov. Že je to niečo omnoho väčšie a závažnejšie. A tak veľmi neuveriteľné! "Ja... prídem, Gee. Pôjdeme spolu preč. Ak je to to, čo skutočne chceš... Splním ti to."
"Príď rýchlo, Frankie," zašepkal Gerard zlomene, chúliac sa v kresle, v ktorom sedel.
Frank so stiahnutým hrdlom prikývol. Až potom si uvedomil, že ho vlastne Gee nevidí a tak sa pokúsil odpovedať slovami. "Áno. Už idem... Láska."
"Frankie?" Gerard sa ozval vo chvíli, kedy už Frank držal prst na červenom tlačidle. No ešte ho započul. Čakajúc na pokračovanie vety si pritiahol mobil späť k uchu. "Nemusíš to hovoriť. Viem, že máš niekoho iného."
Frank prudko pokrútil hlavou. Vedel, že raz sa mu jeho klamstvá vrátia späť. Ale možno nečakal, že tak skoro. "Nie, nie, Gee. Ja.. Milujem len teba. A vždy budem." Možno keby sa Frankie lepšie započúval do diania na druhej strane hovoru, a nebol by tak veľmi zabraný do vlastných myšlienok, započul by Gerardov šťastný povzdych. Prvý, po tak dlhej dobe.
And as we're falling down, and in this pool of blood
And as we're touching hands, and as we're falling down
And in this pool of blood, and as we're falling down
I'll see your eyes, and in this pool of blood
I'll meet your eyes, I mean this forever
And as we're touching hands, and as we're falling down
And in this pool of blood, and as we're falling down
I'll see your eyes, and in this pool of blood
I'll meet your eyes, I mean this forever
"Frankie."
"Gee."
Nic víc. To bylo všechno, co si řekli. Víc nebylo třeba. Padli si okolo krku.
"Odvezeš mě pryč?"
"Ano, Gee. Odvezu tě."
Už to byly dva měsíce. Zbýval jen jeden... jeden poslední. Venku bylo jaro. Po jaru přijde léto, po létu podzim, ale pro Gerarda už ne. On tu bude už jen toto léto. Jedno poslední léto. Jeden poslední měsíc. Gerard to věděl. Věděl to i Frankie, ale nemluvili o tom. Frank byl silný. Musel být, kvůli Gerardovi. Dva poslední měsíce byly plné přesvědčování, než to Frankie vzdal. Gerard ho uprosil. Nechtěl do nemocnice. A tak ho Frankie odvezl k sobě na chatu. Gerard se na něj upnul jako malé děcko. Chtěl ho mít pořád u sebe. Bál se. Pro Franka to bylo těžké, protože věděl, že když Gerard usne, už se nemusí probudit.
Gerard viditelně zeslábl. Nastal další večer, kdy museli oba bojovat s Gerardovou depresí. Frank ho vzal do náruče, konejšil ho teplými slovy a stíral jeho slzy.
Gerard promluvil. "Frankie." Jeho hlas byl chraplavý od pláče. "Ano, Gee?" Frank ho pohladil po vlasech.
"Můžu tě jen prosit, abys se mnou byl, až... až..."
"Neboj se, Gee. Budu s tebou."
"Slibuješ?"
Frankie ho něžně políbil na rty. "Slibuju."








todle bylo uplně nádherný.. normálně jsem se u toho rozbrečela