Brian s hlasným buchnutím dopadol na tvrdú zem. Nestihol ani popadnúť vyrazený dych, keď na jeho telo dopadla ďalšia silná rana. Tentoraz rovno do brucha. Potichu zakňučal, potláčajúc slzy bolesti späť do očí. Nemohol si dovoliť plakať. Nie pred Gerardom. Splnil by mu jeho najväčšie prianie.
"Way! Okamžite ho nechaj!" Hlasný krik jednej z vychovávateliek k Brianovi doliehal už len akoby z veľkej diaľky. Vedel, že je to zlé znamenie. Pomaly strácal vedomie a nebola nijaká možnosť, akoby tomu mohol predísť. Nedokázal sa ani pohnúť. Len bezbranne ležal skrčený v tráve, zakrvavenou tvárou k oblohe a nechával sa ďalej udierať starším chlapcom. Nemohol tomu zabrániť. Vlastne už ani nechcel. Necítil už žiadnu bolesť. Nič. Len pomalý tlkot vlastného srdca.
Buch, buch... Buch... Buch buch... Buch... ... ... Buch... ... ... ...
Zvuk prichádzajúcej sanitky už Brian nepočul. Nepočul nič. Len svoje neodbytné myšlienky, v ktorých premýšľal, ako vyzerá život po smrti.
Buch...
"Čo si si myslel, že robíš, Gerard?" Riaditeľka detského domova, v ktorom chlapec žil, nedokázala udržať svoj hlas na uzde. Za celé tie roky svojej práce ešte nezažila takýto prípad. Samozrejme, že sa deti nesprávali vždy vzorne, ba dokonca už mali niekoľko úrazov z bitiek, ale toto bol vrchol. Nikdy, za celú svoju kariéru nezažila prípad, kedy by sa chlapci v domove pobili takmer na smrť. "Ten úbohý chlapec skoro zomrel!"
"Nebol-" Chlapec sa pokúsil ohradiť, no čoskoro zistil, že o jeho kecy nikto nestojí.
"Mlč! Teraz hovorím ja!" Žena v stredných rokoch, oblečená do slušného kostýmu, s vlasmi vyčesanými dohora ho prísnym hlasom prerušila. "Celý čas, čo si tu robíš samé problémy. Kradneš, nadávaš, rozbíjaš všetky veci, ktoré sa ti dostanú pod ruky, šikanuješ mladších chlapcov! A teraz toto. Mal si milión šancí napraviť sa. Ďalšiu už nedostaneš."
Gerard fľochol nenávistným pohľadom po riaditeľke. Absolútne nič netušila. Mala len jeho zložku, kam vychovávateľky stručne vypisovali všetky jeho prehrešky. Nevedela, ako k ním prišlo. Čo ním predchádzalo. Nevedela nič. Nič! "A čo spravíte? Vyhodíte ma? Nemôžete. Nie som plnoletý."
Riaditeľke sa mimovoľne roztriasla dolná pera. Stávalo sa jej to, keď bola nahnevaná. A tento chlapec ju vážne dokázal vyviesť z rovnováhy. "Nie," zašepkala potichu. "Nevyhodím ťa. Len ťa na čas pošlem preč."
"Ale... Pani riaditeľka, to nemôžete," zasiahla prekvapená vychovávateľka, stojaca po jej boku.
"Neboj sa, Hanah, je to už vybavené." Žena starostlivo položila ruku na vychovávateľkino plece. Akoby tým chcela nájsť stratenú sebaistotu. "Tento mladý muž na čas odíde na neďalekú faru."
"Čo?" vykríkol Gerard pobúrene, narovnajúc sa na stoličke. "Nie som veriaci!"
Riaditeľka nedokázala schovať víťazný pocit, ktorý jej vykreslil na tvári úškrn. "Oh, skutočne? To je mi ľúto. Ale myslím, že ti chvíľa u Otca Browna pomôže upokojiť svoje rozbúrené hormóny."
"Ako dlho?" zašepkal chlapec porazene.
Žena sa nahla nebezpečne blízko chlapcovej tváre a spokojným hlasom zašepkala: "Tak dlho, ako si to bude tvoje správanie vyžadovať."








...hustý.. XD...hehehhh