Gerard chvíľu nerozhodne pozeral na skromný dom s malou a očividne zanedbanou záhradkou. Dúfal, že to nebude musieť byť on, kto sa o ňu bude mať postarať. No niečo v jeho vnútri mu vravelo, že nech sa tu ocitol z akéhokoľvek dôvodu, nebude to v súlade s jeho vlastnou vôľou.
"Chystáš sa ísť dovnútra, alebo rozmýšľaš nad útekom?"
Gerard prekvapene zdvihol pohľad z buriny, rastúcej pozdĺž celého pozemku. Vo dverách domčeka stál sotva dvadsaťpäťročný muž. So srdečným výrazom na tvári, navlečený do sviatočného obleku, vyzeral podľa chlapcovej mienky nanajvýš smiešne. "Hľadám... ehm, Otca Browna?"
Muž sa pobavene zasmial. "Stojí pred tebou."
"Prosím?" Gerard si bol istý tým, že zle rozumel. Toto nemohol byť kňaz, ktorý si ho mal vziať na starosť. Nie! Toto bolo pekne absurdné. "Vy ste-"
"Joshua Brown," predstavil sa, podávajúc ruku smerom k Gerardovi. "Ale myslím, že bude vhodnejšie, ak ma budeš volať pane alebo otče."
Gerard sa pobavene uškrnul. Tak toto bude malina, pomyslel si. Nečakal, že riaditeľka mu pridelí niekoho tak mladého a očividne neskúseného v práci s delikventami. Bol si istý, že do týždňa bude späť v domove. Tento chlap ho nemal šancu zvládnuť. "Gerard Way, ale to asi viete." Potriasol kňazovou rukou. Chcel byť milý. Aspoň zo začiatku. "Kam sa môžem zložiť?"
"Nie si hladný? Po takej dlhej ceste si možno-"
"Nie som," prerušil ho Gerard v domnienke, že ho konečne nechá chvíľu osamote. Poslednú hodinu totiž strávili spoločne, zoznamovaním sa s kňazovým domom. A jemu to už začínalo vadiť. Predsa len bol zvyknutý na ticho svojej izby v decáku.
Josh si zhlboka povzdychol. "Pozri, Gerard. Pokiaľ si tu, budeš dodržiavať zopár jednoduchých pravidiel. Žiadne skákanie do reči. Budeme sa navzájom rešpektovať, takže ak budem hovoriť ja, ty budeš počúvať. A zase naopak. Rozumieš?"
Gerard nereagoval. Prekvapeným pohľadom sledoval náhle nebezpečné plamienky v Joshových očiach. Predtým ich tam nevidel.
"Rozumieš, chlapče?" zopakoval kňaz svoju otázku, tentoraz dôraznejšie.
"Chlapče?" Gerard nespokojne nakrčil obočie. "Si odo mňa sotva o päť rokov starší."
Muž rozhodne pokrútil hlavou. "O tom sa s tebou nemienim baviť, Gerard. Pokiaľ tu žiješ, budeš mi vykať. A rešpektovať ma!"
"Nie, vážne, Josh," zamrmlal chlapec sebavedomo. Chcel si svoje podpichovanie nechať na neskôr, ale on ho donútil vytiahnuť svoje zbrane skôr. "Koľko máš vlastne rokov? Dvadsať? Možno dvadsaťjeden."
"Nie sme na výsluchu, Gerard," odpovedal kňaz pokojne. Usúdiac, že nie je vhodný čas na debatu s ním, vstal z jeho postele. Natiahol sa k hodinám na stole a skontroloval ich. "Obleč sa, o dvadsať minút odchádzame."
"Odchádzame kam?" Gerard to nerád priznával, ale Josh rozhodne vedel, ako odviesť tému z nebezpečných chodníkov. Zrejme ho skutočne podcenil.
Joshua sa prekvapene otočil na zmäteného chlapca. "Do kostola, samozrejme. Na večernú omšu." Pomalým krokom prešiel k dverám izby, akoby čakal, že sa ho Gerard ešte niečo spýta. Alebo niečo namietne.
On však ohromene mlčal. Takže oni to s tou vierou mysleli všetci vážne, uvedomil si šokovane so srdcom až niekde v krku. Nikdy predtým v kostole nebol. Nevedel, čo má od toho očakávať.
"Dúfam, že tu máš aj nejaké slušnejšie oblečenie," poznamenal Josh pri pohľade na Gerardove na kolenách roztrhané džínsy a vyťahané tričko.
"Nie," vykríkol chlapec, s poslednými kúskami zdravého zmýšľania. "Nič také nemám."
Josh sa krátko zasmial. Bolo mu jasné, že Gerard klame. "V tom prípade, rád ti požičiam niečo svoje. Ako si sám vravel, som od teba sotva o pár rokov starší." Spokojný sám so sebou otvoril dvere Gerardovej novej izby. Na okamih sa zarazil a zo zámku vybral zhrdzavený kľúčik. "Toto nebudeš potrebovať."
"Ale..." Gerard sa pokúsil odporovať. Pri pohľade do kňazovej rozhodnej tváre však zmĺkol. Vedel, že to nemá cenu. Josh tento malý boj vyhral. Ale on bol odhodlaný ho v ďalšom poraziť.








nandej mu Gee!!!xD