Slnko bez zľutovania pražilo na krajinu pod sebou. Trvalo to už niekoľko horúcich dní, ktoré boli pre obyvateľov neďalekého mestečka na nevydržanie. Ľudia zaliezli do chládku svojich domovov a venovali sa ľahkým prácam, pri ktorých sa nevyčerpávali ešte väčšmi. Dni trávili čítaním katolíckych novín a biblií, vyšívaním ozdobných obrusov, či štrikovaním oblečenia na zimu. Okna domov boli dokorán pootvárané, akoby ich obyvatelia verili, že dnu naženú neexistujúci vánok. Ešte i domáce zvieratá zaliezli do svojich skrýš. Len jeden človek trávil celé dni vonku...
Gerard dnu nesmel. Mal presný harmonogram práce, ktorú musel za tieto dni stihnúť a jemu neostávalo nič iné, ako sa momentálne hrabať v zarastenej záhradke a vytrhávať nepotrebnú burinu. Slnko mu nemilosrdne pálilo na hlavu a jeho pomaly začínali od toho horúceho vzduchu štípať oči. Ale nesmel prestať. Nesmel, lebo sa previnil... A toto bol trest.
Snažil sa nevšímať si prichádzajúcu siluetu muža. Nie, nemienil s ním ďalej komunikovať. Nie teraz. Vybuchol by a to by mu prinieslo len ďalšie problémy. Tlačili ho sebaľútostné myšlienky a pýtali sa von. Všetky tie štipľavé slová o tom, že Josh ohrozuje jeho zdravie, keď ho núti byť v tomto sparne vonku. No vedel, aká by bola odpoveď. Aspoň si zapamätáš, že mi nabudúce nemáš odvrávať. Ach bože! Toto všetko kvôli tomu, že nechcel spraviť jednu posratú večeru!
"Ako ti to ide?" opýtal sa Josh, keď došiel pomalou chôdzou až ku chlapcovi, sklonenému k zemi. Svoj zvyčajný oblek vymenil za obyčajné biele tričko a krátke nohavice. "Nejako nevidím žiaden pokrok."
Gerarda jeho slová prekvapili. A aj proti jeho vôle sa mu vďaka nim nahromadili v očiach slzy krivdy. Čo mal ešte spraviť, aby si od toho čudného chlapíka zaslúžil aspoň jedno slovo vďaky? Snažil sa! Vedel, že to sám prehnal, no v posledných dňoch sa skutočne snažil. Žiadne odvrávanie, plnenie tých hlúpych úloh, modlenie sa, chodenie do kostola. Čo viac po ňom chcel?! Pevne privrel viečka očí k sebe, aby zahnal slzy preč a zhlboka sa nadýchol. "Prepáčte, budem sa viac snažiť," precedil pomedzi zuby zničene.
Josh prekvapene pootvoril ústa. Toto nečakal. Gerard mu po prvý krát v živote vykal. Sám, z vlastnej vôle. A ten kajúci tón hlasu... Prekvapením sa zosunul na zem, vedľa krčiaceho sa chlapca. Pokúsil sa vyhľadať jeho pohľad, no on trpezlivo stále uhýbal. Možno... Možno bol na neho až príliš tvrdý. "Ehm, Gerard, čo keby si to na dnes nechal? Je vážne veľmi teplo. Poď dovnútra a-"
"To by sa vám hodilo, však?" Gerardov hlas už neznel kajúco. Pretekal potlačovaným hnevom. "Aby ste mi to potom mohli stále predhadzovať pred oči! Že som neschopný a neviem ani vytrhať posratú burinu. Zabudnite na to! Je to môj trest, nie? Dokončím ho."
Josh šokovane zamrzol uprostred pohybu. Chystal sa práve povzbudiť Gerarda otcovským pohladením. No to bolo teraz to posledné, na čo myslel. "Zabudol si na naše pravidlá, Gerard?"
Chlapec chvíľu tvrdohlavo mlčal, stále pozerajúc do zeme. "Môžeme to prebrať inokedy? Mám prácu."
Josh len mlčky vstal zo zeme a s hlavou vztýčenou zamieril späť do domu. Veď on ešte tomu faganovi ukáže, čo je to úcta a rešpekt!
Gerard vydesene vykríkol, keď dopadol na tvrdú zem. Hlava sa mu už hodnú chvíľu motala, v ústach mal sucho a žalúdok sa mu bez prestania skrúcal hladom. Bol celý rozpálený, cítil to. Ruky sa mu triasli, stratil v nich zvyčajnú silu. Nohy ho odmietali poslúchať. A on spadol. Neplánovane. Možno preto sa z jeho hrdla vydral krik. A potom už Gerard videl len tmu. A počul rýchle kroky, mieriace k nemu. Nič viac.








jujky Gee!!!co se ti stalo!!!(OMG,jujky je strašné slovo
)