close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

I Need You...1

25. února 2008 v 14:56 | CorpseGIRL |  I need you
Okay, takže, mám tú česť byť spolumajiteľkou tohto blogu, tak dúfam, že vás nesklamem :D
A mám sa stručne opísať :D:D Milujem hudbu, svoju gitaru, písanie a hlavne SMIECH :D Zlú náladu mám asi raz za rok :D
A teraz už... Dúfam, že sa vám to bude páčiť :D

Sedel som vonku v kresle, na verande a pohľadom som hypnotizoval húpaciu sieť pár metrov predo mnou. Bola upevnená medzi dvoma stromami a pohrával sa s ňou jemný vánok. Stačilo len krátko privrieť oči a videl som v nej teba a mňa, schúlených v tesnom objatí. Zdalo sa mi to tak strašne dávno, akoby sa to ešte ani nezačalo, tobôž nie, že je už dávno koniec. Pamätám si, ako si tú sieť miloval. Niekoľkokrát si odo mňa dokonca chcel, aby som ju zavesil niekam dovnútra, aby si na nej mohol spávať. Nikdy som ti to nedovolil.
Prudko som otvoril oči a pošúchal som si ich. Vzdychol som si a vzal som do ruky pohár s čajom. Odpil som si, ale namiesto príjemnej chuti sa mi do žalúdka vlial nepríjemný chlad. Mohol som predpokladať, že čaj už vychladol. Robil som si ho predsa už pred pár hodinami. Ale ja vážne nemôžem za to, že kdekoľvek pozriem, všade ťa vidím a všetko ma núti myslieť na teba a spomínať.
Možno by som mal tú príšernú sieť konečne vyhodiť. No nedokázal som sa prinútiť ani k tomu, aby som vstal a podišiel k nej. Iba čo som znova privrel oči, v snahe odohnať príval sĺz. Vieš ty vôbec, ako často na teba myslím? V podstate neustále. Neviem, prečo nedokážem prestať. Stále musím myslieť na to, aké to vlastne bolo, pamätám si na každú jednu chvíľku a každý jeden moment. A čo ty, láska? Pamätáš si na to aj ty?
_____
Sedel som v metre, v ušiach som mal zastrčené sluchátka a hlavou som kýval do rytmu. Oči som mal privreté a oddával som sa hudbe. Na štvrtej zastávke, keď som už vystupoval, som si všimol pohoršených pohľadov niekoľkých ľudí. Boli to poväčšine starší ľudia, na nich som bol už zvyknutý. Napriek tomu, že som býval v takom... podstate modernom meste, ako je New Jersey, niektorí ľudia sa stále správali, akoby žili v inom storočí. Nechápali, ako sa môžem obliekať do čiernej a maľovať si linky napriek tomu, že som chlapec. Aspoňže moja matka s tým nemá problémy. Hoci.. Ona už nemá problémy s ničím, okrem alkoholu.
O otcovi som všetkým hovoril, akoby zomrel, hoci sa iba odsťahoval preč, keď som mal osem rokov. Nedokázal som mu to opustiť a keď sa chcel so mnou stretávať, ignoroval som ho. Neznášal som ho za to, čo urobil mojej mame. Kedysi to bola dokonalá žena, no rozvod ju zmenil na nepoznanie. Menila partnerov ako ponožky, a ja, ako malý chlapec, ktorý som potreboval otca... Na mňa nebrala ohľad ani prinajmenšom. Potom začala piť, akoby to dovtedy nebolo dosť zlé. Odvtedy sa snažím robiť všetko pre to, aby som sa s ňou v podstate ani nestretával. A keď sa mi to náhodou nepodarilo, aj tak ma ani nevnímala, vždy bola totálne na mol. Ľutoval som ju a zároveň som jej to vyčítal.
V ten deň som šiel po ulici, so školským batohom na chrbte. Už som mal po škole a šiel som domov. Pôvodne som mal ísť so svojou partou k Billymu domov - Billy, to bol taký obetavý baránok, u ktorého sme sa cez víkendy vždy ožierali a cez týždeň tam prežili celé popoludnie - ale dnes to padlo. Vlastne ani neviem prečo, len mi povedali, že dnes nemám chodiť, že sa nestretávame. Neviem prečo, ale mal som pocit, že to ani nie je pravda, že jednoducho len nechcú tráviť čas so synom alkoholičky.
Celkom chápem, že o nich majú rodičia obavy. Keby bola moja matka normálna, tiež by nebola nadšená, keby som sa pohyboval v spoločnosti takých ľudí, ako som teraz ja. Čo keby ma dotiahli k alkoholizmu? Čo keby na mňa mali zlý vplyv? Jediná chyba bola, že to ja som bol ten, ktorý mal navádzať k alkoholu a mať zlý vplyv. Povzdychol som si.
Keď som prišiel k nášmu domu, vypol som si mp3, aby mi ju matka nezhabala a nepredala. Nemala na to síce žiadne právo, kúpil som si ju sám, za vlastné peniaze, ktoré som si zarobil v lete na brigáde, no ona je toho schopná. Starostlivo som ju skryl do útrob tašky, pričom som z nej vybral kľúče. Na čo vlastne? Zase bolo otvorené. Opatrne som vstúpil dnu. Kurva, z obývačky som začul veselé hlasy. Jeden patril mojej mame a druhý niekomu, koho som nepoznal. Prešiel som tam, stále si tašku nezhadzujúc z ramena. Matka na mňa pozrela a chytila svojho spoločníka za ruku. Bol to síce celkom sympatický chlapík, ale, preboha, bol aspoň o pätnásť rokov starší od mamy.
"Toto je Jim, zlatko." Usmiala sa na mňa a ja som si bol istý, že keby som stál trošku bližšie pri nej, do nosa mi udrie vôňa alkoholu. Mala v sebe najmenej dva poháre, to určite.
"A čo s tým ja mám?!" vyštekol som a nahnevane som zo seba zhodil tašku. Obrátil som sa na päte aj s úmyslom, že pôjdem hore k sebe do izby, ale ešte ma zastavila.
"Och, a neľakaj sa." Čoho sa akože nemám ľakať? Na ňu som si už zvykol, nič iné ma tu vystrašiť nemôže. "V tvojej izbe je Frank. To je Jimov syn. Prosím ťa, a chovaj sa k nemu aspoň trochu milšie, než ku mne, jasné?" začala si zapaľovať cigaretu. Najprv som sa ju snažil naučiť, nech vnútri nefajčí, no nakoniec som to začal praktizovať aj ja.
"V mojej izbe? Je to moja izba, dočerta! Nemáš tam čo usádzať nejakých cudzích buzerantov!" s podobnými nadávkami a výčitkami som vychádzal hore po schodoch. Nahnevane som vošiel do izby a moja taška hneď letela do kúta. Až potom som pohľadom skĺzol na chlapca, ktorý sedel na mojej posteli a listoval si v mojich nákresoch. Spomínal som, že celkom rád kreslím, ale nikdy sa mi to nepáči a nikomu tie kresby neukazujem? A on si v nich teraz listoval. Nechápem, akoby som k nemu mohol byť milý.
"Čo si to kurva dovoľuješ?!" vytrhol som mu nákresy z rúk a nenávistne na neho zazrel. "Nepamätám si, že by som ti dovoľoval rýpať sa mi vo veciach!" ustrašne na mňa pozeral, zatiaľ čo ja som ukladal nákresy do skrinky, na ich miesto. "Fakt úžasné! Akoby nestačilo, že si sem matka vodí cudzích chlapov, ešte aby som... och bože!" hnev mnou lomcoval, až ma to bolelo.
"No tak prepáč, hádam sa toho až tak veľa nestalo! Nechápem, prečo z toho robíš také rodeo, kreslíš náhodou veľmi dobre." Och, umelec sa ozval... Mávol som rukou na odpoveď a posadil som sa na stoličku pri stole. To on by tu mal sedieť a ja by som sa mal rozvaľovať na posteli, nie naopak.. Všetko je to popletené. ON je popletený! Ani neviem, čo som mal proti nemu, možno to bol už aj ten samotný fakt, že jeho otec je pravdepodobne ďalším milencom mojej mamy. Nevedel som, či má zmysel zvykať si na jeho spoločnosť.
Pozorne som si ho poobzeral. Bol tiež celý oblečený do čiernej, rovnako ako ja. Aj vlasy mal čierne, ale podľa ich farby som jasne rozoznal, že sú nafarbené. Áno, vo vlasoch sa celkom vyznám - ja mám len tú výhodu, že sú čierne od prírody a nemusím si ich farbiť. Rifle mal síce trocha ošúchané, ale inak pôsobili dokonalo, s dierami na kolenách. Bol celý potetovaný, to ma na ňom dosť uchvacovalo. Keby som sa nebál ihiel, tiež by som svoje telo nešetril a obohatil ho kérkami.
"Ok, nič sa nedeje." Vykĺzlo zo mňa. "Ja som Gerard, ty?"
"Frank." Nastalo nechutné ticho.
Nakoniec sme sa ale celkom rozhovorili, o hudbe a podobne, mali sme dosť spoločných vecí. Obaja sme mali radi rovnaký štýl hudby, vymieňali sme si názory na jednotlivé kapely a keď odchádzal, bol ťažší o niekoľko CD - čiek, ktoré som mu požičal. Sľúbil mi, že sa čo najskôr zastaví a vráti mi ich. Ani neviem prečo, veril som mu. Bolo to komické. Ani ľuďom, ktorých som poznal roky, som nikdy nič nepožičal, lebo... čo keby mi to nevrátili? A Franka som poznal sotva jeden deň a nemal som s tým problém.
Keď s tým svojim otcom Jimom konečne odišli - už bol neskorý večer, to som teda zvedavý, do koľkej sa zase budem učiť na zajtra do školy -, s dobrým pocitom som sa rozvalil na posteli a pustil si hudbu. Ale zavolala ma matka. Preboha, čo tá zase odo mňa chce...?!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jesska Jesska | 25. února 2008 v 15:14 | Reagovat

hmm je to upe úžasná story...aaa fakt sa mi moc ľúbi...jo ehm asi toľko:)

2 Nathalie Nathalie | Web | 25. února 2008 v 22:48 | Reagovat

boa, fakt úžasné .. a mimochodom gratulujem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama