close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

I Need You...2

27. února 2008 v 17:50 | CorpseGIRL |  I need you
Začínalo sa zmrákať, húpacia sieť už hádzala hrozivé tiene na trávnik vedľa. Veranda aj záhrada sa vznášali v lenivom šere a ja som ešte vždy sedel v tom kresle, stískajúc nedopitú šálku ľadového čaju v rukách. Oči som už nemal privreté, díval som sa do neba na prvé hviezdy.

Ešte sa dali spočítať, bolo ich tam len pár. Narátal som ich dvadsaťtri a premýšľal som, či si rátanie hviezd skúšal niekedy aj ty. Asi nie, ty si bol vždy realista a podobnými hlúposťami si sa nezaoberal. V letné večery mi to bolo ľúto, keď si odmietal sedenie v objatí a pozorovanie hviezdneho neba. Aspoň niekedy si sa dal však presvedčiť k tomu objatiu. Inokedy si však bol neprirodzene chladný, napriek tomu, že bolo leto.
Ľutujem, že som sa ťa vtedy neopýtal, čo ti na lete tak vadí. Možno keby som mal možnosť prežiť ich s tebou viac, ani by som sa pýtať nemusel, no bolo mi dopriate len jedno jediné. Aj tak to bol ten najkrajší čas v mojom premárnenom živote, ten rok s tebou.
_______
Unavene som zišiel dolu po schodoch - hoci som unavený vôbec nebol - a zamieril som do obývačky. Páchlo to tam po cigaretách, na konferenčnom stolíku uprostred sa vŕšilo pár prázdnych fliaš fernetu, vodky a podobného svinstva. Na malý okamih som ľutoval Franka, že musel prežiť cestu s opitým chlapom, ale potom som zavrtel hlavou, aby som zo seba tie myšlienky dostal a sústredil som sa na vlastné problémy.
Matka ležala na pohovke, na čelo mala pritisnuté vrecko ľadu. Ako sa môže vôbec dostať do takého stavu? Preboha, jasné, aj ja som bol už zopárkrát ožratý, ale aby som si ešte pred spaním musel prikladať na čelo ľad, aby mi nevybuchla hlava, tak to sa mi ešte nestalo. A ani ma to nemrzelo. Nebolo mi ľúto už ani tej ženy predo mnou, hoci kedysi som k nej pociťoval nesmiernu ľútosť. Kde sú tie časy? Bol som vtedy malé decko a napriek všetkému som mal v tom čase svoju matku ešte rád. Teraz to už pre mňa bola istá osoba, ku ktorej som nič necítil a ktorá so mnou.. proste len bývala. Možno je to tak lepšie.
"Čo si chcela?" sadol som si na operadlo kresla asi meter od nej. Sťažka pootvorila viečka a uškrnula sa. Trochu sa nadvihla, takže teraz vlastne polosedela, pololežala.
"Mám pre teba prekvapenie," prevrátil som očami. Sťahujeme sa preč z tejto otrasnej štvrte plnej bezdomovcov a v ktorej je nebezpečné pohybovať sa po piatej poobede ak nemáte kurz karate? Rozhodla sa, že konečne pôjde na protialkoholické liečenie? Konečne jej došlo, že by ma mala dať do starostlivosti jej brata a môjho strýka, hoci ani on nie je práve ideálny vychovávateľ? Keby to bolo aspoň jedno z toho, bez akýchkoľvek protestov by som sa jej hodil okolo krku.
"Čo za prekvapenie?"
"Jim sa sem s Frankom zajtra presťahuje." Trocha sa mi zatočila hlava, ale z operadla som zatiaľ nespadol.
"Čo že sa?!" vykríkol som hystericky.
"No... sťahujú sa sem. Nie si rád? Vyzeralo to, že si s tým jeho chlapcom rozumieš a.. a ja mám Jima naozaj fakt rada." Znova to nepríjemné točenie hlavy. Čo si kurva myslí? Že ja tu nemám právo na svoj názor?
"To hádam nemyslíš vážne! Ak je to žart, tak poriadne debilný, mala by si fakt prestať piť, lezie ti to na mozog!" zošuchol som sa z miesta, kde som sedel a zúrivým krokom štvanej zveri som prešiel až do predsiene. Schmatol som svoju čiernu bundu a prešiel ku vchodovým dverám. Počkal som posledných pár sekúnd, či sa náhodou moja milovaná mamička neodhodlá aspoň k jednému milému slovu, no o tom môžem asi naozaj len snívať. Nahnevane som si otvoril, vyšiel som von a zaplesol som za sebou dvere. Posratý život. Nenávidím ho. Chcem, aby bol iný, aby sa zmenil úplne od základov.
Šiel som po príjazdovom chodníku. Kamenné tehly, z ktorých pozostával, boli zväčša porozbíjané, pomedzi škáry vyrastala tráva a burina. O predzáhradke sa nedalo ani vravieť. Keby som raz za mesiac neposekal trávu, brodili by sme sa po kolenách vo všelijakej tráve a určite by sa k nám nasťahovali aj hady a potkany.
Počul som, ako sa vchodové dvere znova otvorili. Radšej som sa neotáčal, chcel som sa ušetriť toho pohľadu. "Nechápem, Gerard, prečo musíš byť tak sebecký! Vždy si chcel otca a keď ho chceš mať, dokonca aj s novým súrodencom, zrazu sa ti to nepáči?! Ani sa nemusíš vracať domov, pokiaľ nezmeníš názor! Myslela som si, že som z teba vychovala lepšieho človeka, než bol tvoj otec!" opäť zaplesnutie dverí. Zabolelo ma to, všetky jej slová. Hlavne ti posledné.
Ak som sa niekedy v živote o niečo snažil, tak som sa snažil o to, aby som nebol ako on. Už ako malý som sa zaprisahal, že keď raz budem mať rodinu, ani keby sa dialo čokoľvek, nikdy ju neopustím. Teda, ak budem mať dieťa. Nebol som si istý, či nejaké chcem, pretože by bolo strašné, ak by som sklamal sám seba a nebol dobrým otcom. Sklamal by som najmä to dieťa, presne tak, ako sklamal môj otec mňa. Nikdy mu to nezabudnem, tú ranu, ktorú mi uštedril tak priamou a jednoducho vetou: "Odchádzam od mamy." Sčasti som bol možno rád, že na ňu predo mnou nenadával, ale... často som ich počul, ako sa hádajú, a ako sprosto sa k nej správa. Aspoňže ju nebil. Za to jediné som mu vďačný, inak ho nenávidím celým srdcom.
Nohami som šúchal o zem a ruky som mal hlboko vo vreckách. Šiel som za nosom, ktorý ma nakoniec priviedol k Billyho domu. Pozrel som na hodinky, bolo desať večer, hádam ma nezabije, keď teraz zazvoním. A keby aj. Zazvonil som.
Otvorila mi jeho mama. Premerala si ma krutým pohŕdavým pohľadom, ale inak nedala najavo nič. "Ideš za Billym?" spýtala sa. Prikývol som, zavrtávajúc pohľad do zeme. "Billy! Prišiel za tebou Gerard!" zakričala, otočila sa a zmizla mi z dohľadu, keď zaliezla do niektorej z izieb. Za chvíľu sa vyrútil Billy.
"Hej, kámo, nemôžem u teba prespať?" s úsmevom som na neho pozrel.
"No... dobre, poď ďalej. Ale nemáš tu ani veci na prezlečenie, ani nič... A navyše je zajtra sobota, má nám prísť návšteva a-"
"Neboj sa, hneď skoro ráno vypadnem. Je to len na jednu noc, prosím." Povzdychol si a nakoniec ma pustil dnu. Zaviedol ma k sebe do izby, mal zhasnuté svetlo, svietila len obrazovka počítača oproti dverám. Nemyslel som si, že Billy je počítačový maniak, mal som skôr pocit, že odsudzuje modernú elektrotechniku. Ako vidieť, odkedy sme sa naposledy poriadne rozprávali, ubehlo veľa času.
Po celý zvyšok večera som sa snažil napraviť náš vzťah, kedysi sme boli najlepší priatelia, no zistil som, že už nemáme takmer nič spoločného. Len sa stretávame s rovnakými ľuďmi. Zaspával som s myšlienkou na to, ako veľmi môže čas zmeniť vzťah dvoch ľudí. Prvýkrát za celý život ma napadlo, že možno niekedy dávno... mal otec mamu rád. Možno. Ale časom to všetko vyprchalo. Chtiac nechtiac som začal matku zase ľutovať, hoci s prisťahovaním toho fagana sa len tak ľahko nezmierim. To si ešte vypije. Chcel som trucovať, strašne som chcel... Inak mi na Frankovi nič nevadilo. A možno budem mať konečne normálneho brata...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nathalie Nathalie | Web | 27. února 2008 v 21:10 | Reagovat

Wow, ták teda .. no ty wole :) Já čumím. Je to veľmi pekne napísané .) Asi ma z teba porazí je to krásne. ták prekrásne napísané pocity - proste perfektné :) Už sa teším na ďalší diel :)

2 5ka 5ka | E-mail | Web | 29. února 2008 v 1:02 | Reagovat

ano je to dobreee! a zaroven je to asi prva story co citam ze je slovensky...ale to je v pods jedno...cestina abo slovencina...su tam minimalne rozdiely....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama