I Need You...3

29. února 2008 v 15:57 | CorpseGIRL |  I need you
A viete čo? Komentáre ma potešia :D:D

Nakoniec som sa v kresle na verande zobudil okolo tretej ráno na to, že je mi strašná zima. Mal som len tričko s krátkymi rukávmi a tenké nohavice, a v New Jersey je v noci vždy zima. Pomaly som sa zdvihol a než som sa niekam vybral, som sa ponaťahoval. Nohy som mal stŕpnuté od celodenného sedenia a svaly stuhnuté. Zo stolčeka som vzal šálku s čajom a až potom som zamieril dovnútra. Zavrel som za sebou a rozhliadol som sa po kuchyni. Hrnček som položil na kuchynskú linku, ale spánok ma už opustil. Zase mi zostalo smutno, ako každý večer, ako každú noc.
Niekto zazvonil. Začudoval som sa, kto to môže byť tak neskoro v noci? Prešiel som k oknu vedúcemu na ulicu a pozrel som sa pred bránu. Stála tam nízka postava zabalená v čiernej bunde, čo prešľapovala a triasla sa od zimy. Vedel som, kto to je. Bol si to ty. Mal som jedinečnú možnosť znova sa s tebou rozprávať, znova sa ti dívať do očí, ale nemohol som. Keď si znova pritlačil prst na zvonček, tentoraz trocha nástojčivejšie, zapochyboval som, či ti nemám ísť otvoriť. Priložil som si ruky na uši, aby som nemusel počúvať zvuk zvončeka.
Prečo mi to robíš?
________
V sobotu ráno som naozaj z Billyho domu rýchlo zmizol. Možno bolo len sedem hodín ráno, na mňa naozaj skorá doba, keď som vchádzal do nášho domu. Zhlboka som sa nadýchol, než som za sebou nahlas zavrel dvere, aby som dal najavo, že som doma. Prešiel som do obývačky, z ktorej som len deň predtým tak zúrivo vybehol a ani ma neprekvapilo, keď som matku našiel presne v takej istej polohe, ako som ju nechal. Nerobil som si nádeje, že by bola schopná prejsť k sebe do spálne.
"Kedy sa prisťahujú?" ešte spala, ale ostrý tón môjho hlasu ju prebudil. Rozospato na mňa pozrela a priložila si dlaň na čelo.
"Čo ja viem... Tuším dnes poobede. Keď prídu, tak prídu, to už rozpoznáš." Mávla na mňa rukou, ktorou si nemasírovala spánky a znova privrela oči. Jej veta bola síce vzhľadom na jej stav až svetoborná, ale znova ma udivila jej nezodpovednosť. Má sa k nám prisťahovať cudzí človek s dieťaťom. Vraj - keď prídu, tak prídu. Ja sa zbláznim. Z tej ženy sa raz určite zbláznim. Zaujímalo ma, po kom som, vedel som len, že po nej nie. Ale nechcem byť ani po otcovi... Nie, nezmyselné myšlienky.
"Mala by si prestať piť, mama." Zašepkal som a uprel som pohľad do zeme. Napriek všetkému to ešte stále bola moja matka a napriek všetkému som k nej pociťoval istý druh lásky a ľútosti. Niekedy by som ju zo všetkého najradšej zaprel, no boli chvíle, keď som chcel, aby sa ku mne vrátila matka, ktorú som mal, keď som bol malý.
"Prestaň sa už do toho starať, je to moja vec, Gerard. A nechaj ma na pokoji, príšerne ma bolí hlava!" vzdychol som si, keď sa na gauči zahniezdila a otočila sa mi chrbtom. Neznášam víkendy. Od tohto dňa ich nenávidím. Nechcem už ani otravovať partiu, o ktorej som si kedysi myslel, že do nej patrím. Oni ma tam nechcú, nebudem sa im vtierať. Navyše dnes poobede sa do môjho života votrú ďalší dvaja ľudia. S tým Jimom, ktorý mi má nahradiť otca, som vlastne ešte neprehodil ani poriadne slovo. S Frankom som sa síce už rozprával, no z toho, že sa prisťahuje, som nadšený nebol.
Otočil som sa a zašiel som rovno k sebe do izby. Dúfam, že mi sem neuložia aj jeho, tento dom je dosť veľký na to, aby sa tu našla izba aj pre neho. Nechcel som, aby bol so mnou, keď mi ráno bude zvoniť budík, alarmujúci, že mám ísť do školy. Nechcel som, aby bol v miestnosti, keď budem kresliť svoje kresby a... a nechcel som s ním počúvať ani svoju obľúbenú hudbu. Mohol byť fajn, ako kamarát na zimné popoludnia, ale nemohol byť fajn, ako spolubývajúci. Ja nepotrebujem priateľov. Žiadnych.
Vybral som si svoj skicár a celý deň som kreslil nesúvislé čmáranice. Bol som sám sebe vďačný, že mám u seba v izbe zásoby jedla a pitia aj na tri dni, nemusel som loziť dole. Asi okolo tretej poobede sa domom rozľahol zvuk zvončeka a následne mamin krik.
"Gerard, zlatko, poď privítať Jima a Franka!" ani ma nehlo. Už len preto, že som bol zrazu zlatko. Zase som ju neznášal, za jej pretvárku. Chcela sa pred tým chlapom urobiť lepšia. Napadlo ma, že by možno mohla prestať toľko piť, aby sa ukázala v dobrom svetle. Ale nesmiem do toho vkladať príliš veľké nádeje.
Za takých desať minút počúvania veselej vravy zdola som začul na schodoch kroky. Prevrátil som oči a rýchlo som skryl skicár, pričom som si pred seba na stôl položil nejaký starý komiks. Pohľadom som začal hypnotizovať kľučku a čakal som, kedy sa konečne pohne. Netrvalo to dlho a naozaj sa začala hýbať smerom nadol. Medzi dvere sa vtesnala Frankova tvár, na ktorej pohrával veselý úškrn. Otvoril dvere dokorán a vošiel.
"Aspoň za sebou zavri." Precedil som pomedzi zuby a uprel som pohľad pred seba. Za pár sekúnd pleskli dvere a na zem dopadlo niečo ťažké. Znovu som si Franka premeral a pohľad mi skĺzol až k jeho nohám. Vedľa nich stál obrovský čierny kufor a na ňom o niečo menšia cestovná taška.
"Ona ťa ubytovala tu?!" zúrivo som vstal zo stoličky, v úmysle ísť dole a zhučať ju za to, čo si to dovoľuje. Chytil ma za lakeť a prinútil ma tým pohybom, aby som zastal a pozrel na neho. Chvíľu mi skúmavo pozeral do očí a obzeral si moju tvár, ako keby sme sa videli prvýkrát a potom ma pustil.
"Pozri, ja tu nie som pre to, lebo by som chcel. Mám aj lepšie predstavy o tom, kde by som mohol žiť. Ale akosi sa s tým asi obaja budeme musieť zmieriť, jasné?" prečo som mal tak nechutný kurevský pocit, že tu chce zastať miesto vládcu? Že ako on povie, tak bude? Ak som si včera večer myslel, že by to hádam nemuselo byť tak zlé, dnes vo mne opäť zvíťazila nevraživosť a chladnosť.
Vždy som bol taký. Nikdy som nemal poriadnych priateľov, pretože som nerád hovoril o sebe, svojej rodine a problém, a kto by chcel za priateľa niekoho takého? Často som bol považovaný za človeka, ktorý nosí chladnú masku povrchnosti, hoci som často túžil po tom, aby som sa s niekým mohol porozprávať. Aj tak som nikdy nevedel prejavovať city, nikdy ma to nikto nenaučil a žiadne dieťa sa to nenaučí samo. Vyrastal som sám, nikto sa mi nevenoval a na samotu som bol zvyknutý. Dalo sa čakať, že sa zveziem.
Na strednej som si začal s partičkou chlapcov, ktorí šikanovali šprtov, mlátili ich, piatkové večery trávili v baroch alebo na párty. Každé sobotné ráno som sa budil s tým, že okamžite potrebujem na záchod a na tom som vždy strávil celé dopoludnie. Potom ma ten štýl prestal baviť, tak som zostal len pri šikanovaní. Mal som šťastie, že matku moje dvojky z chovania a pokarhania riaditeľom ani trocha nezaujímali. Bola rada, že ju nechám na pokoji, keď má opicu a viac k šťastiu nepotrebovala.
Zrazu som si uvedomil realitu a všimol som si, že Frank na mňa pozerá s nadvihnutým obočím. Uškrnul som sa.
"Ok, čiže nám asi nezostáva nič iné, než spolu vychádzať, čo?" prelomil som ticho. Frank mi úškrn opätoval, prešiel okolo mňa a znova sa rozvalil na posteli. "Nemysli si, že na nej budeš spávať ty, to teda nie!" zasmial som sa a priskočil som k nemu. Snažil som sa ho odtiaľ zhodiť, ale držal sa tam ako kliešť. Začal som ho štekliť, na moje potešenie bol šteklivý.
"Nie! Prestaň! Prosííím!" zvíjal sa mi pod rukami a po tvári mu tiekli slzy, ako sa strašne smial. Aj ja som sa smial a ďalej som ho vytrvalo šteklil. Nakoniec sme obaja skončili na zemi a šteklili sa navzájom, už aj mne tiekli slzy.
Zrazu niekto rozrazil dvere. Dvihol som pohľad a zbadal som mamu, ako na mňa pozerá. Nebola... Nebola opitá! Pozrel som na hodinky, pol piatej. O takomto čase už mala aspoň trochu v sebe, ale dnes bola úplne triezva. Na malý okamih som pocítil šťastie, že ju tak zase vidím. Prísne na nás pozrela a keď videla, že sme stíchli, opäť sa chystala zavrieť dvere. Už bola skoro vonku, keď sa na nás ešte otočila.
"Ocenila by som, keby ste boli tichšie." S tým zmizla. Pozreli sme s Frankom na seba a pokrčili sme plecami. Dal som do rádia nejaké CD Misfits a dal som hlasitosť na najväčšiu.
"Nebude nás počuť, môžeme sa smiať, koľko chceme." Frank na mňa pozrel ako na úplného blázna a vybuchol v bláznivý smiech. Za chvíľu to chytilo aj mňa a nakoniec sme zase skončili na zemi.
Za hodinku som hudbu trochu stíšil, aby sme sa mohli aj normálne porozprávať a dobre sme sa počuli. Zase sme preberali všetko možné, cez hudbu, po školu, až sme nakoniec skončili pri našich rodičoch. Frank mi porozprával o ich otcovi a o tom, prečo nemá mamu. Vraj mu zomrela, keď bol malý a vo mne sa náhle prebudil cit, ktorý by sa dal možno prirovnať k ľútosti. Vedel som, že teraz som na rade ja a aj ja musím porozprávať o svojej matke. Zaujímavé bolo, že som sa toho nebál.
"Otec od nás odišiel keď som bol malý a... mama potom začala piť. Ja... Frank - dúfam, že tvoj otec ju zmení." Zábava zrazu zmizla. Cítil som sa zvláštne a po dlhých mesiacoch apatie voči tomu, čo sa deje okolo mňa, ma v očiach zatlačili slzy. Frank ma pobúchal po ramene a usmial sa na mňa.
"Neboj, brácha, to bude v pohode, uvidíš." Zasmial som sa a opäť som trochu pridal na hlasitosť. Chcel som sa zase smiať, dúfal som, že mi to s ním pôjde.
A ono to išlo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 5ka 5ka | E-mail | Web | 1. března 2008 v 17:10 | Reagovat

len tak dalej je to dobreee

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama